Sedela som oproti Simchovi Rothmanovi, poslancovi Knesetu za Náboženský sionizmus, jednej zo strán Netanjahuovej vládnej koalície. Bol unavený, vravel, že spal asi hodinu. Prišiel z ďalšieho hlasovania v Knesete. A tiež bol jún 2025, niekoľko dní pred prvou izraelsko-iránskou vojnou. Predstavila som sa, povedala som mu, kto som, čomu sa venujem a že prichádzam z Českej republiky. Usmial sa, vyzeral celkom potešene: “To sú jedni z našich posledných priateľov.” Rozprávali sme sa ďalej a ja som sa ho opýtala, či Izrael o tých posledných priateľov neprichádza aj tým, že demontuje to, čo zostalo z izraelskej demokracie, spôsobom, akým jeho vláda vedie vojnu v Gaze, jazykom, ktorý používa, politikou osídľovania. Zdalo sa, že je naozaj unavený, pretože strácal trpezlivosť. Začal hovoriť o liberálnych sionistoch, o bezvýznamnej, od reality odtrhnutej menšine, o piatich percentách, o ľuďoch platených ktovie odkiaľ. A v istom zmysle aj o tom, kto je a kto nie je dosť dobrým Židom. Keď sme vyšli von, generál vo výslužbe, ktorý ma sprevádzal a ktorý sa počas tej zvláštnej cesty stal mojím priateľom, vyzeral nahnevaný. Veľmi nahnevaný. “My nie sme žiadna päťpercentná menšina”, povedal. O niekoľko dní sme spolu sedeli na zemi v izraelskom kryte. Keď s niekým trávite dni a noci a medzi rozhovormi počúvate sirény, priateľstvá vznikajú zvláštne rýchlo. Ja sa rada rozprávam, on sa rád rozpráva, veľa sme sa rozprávali spolu. O Izraeli, o Gaze, o strachu, o tom, čo sa s krajinou deje, o strachu, čo sa so všetkými krajinami deje, a tiež o tom, kto má právo povedať, že do spoločnosti patrí. Krátko predtým sme boli v kibuci Nir Oz. Tam ma predstavili staršiemu izraelsko-americkému Židovi, ktorý prežil masaker 7. októbra. Bol vo výbornej kondícii, veľa behával, taký vyšportovaný dôchodca. Rozprával, ako chránil svoju rodinu, ako hovoril vnúčatám, aby boli ticho a ako čakali na pomoc, ktorá neprichádzala. Bol smutný, bol unvený, ale tiež bol nahnevaný. Veľmi nahnevaný bol aj on. “Nechali nás v tom, my vládu nezaujímame”. A potom povedal vetu, na ktorú som si v kryte spomenula: “Pre nich nie sme dosť dobrí Židia.” Pre ľudí ako Rothman a pre ďalších v izraelskej vláde nie sú dosť dobrí, pretože odmietajú predstavu, že bezpečnosť musí znamenať rezignáciu na demokraciu. Pretože proti tejto vláde protestujú a hoci každý z nich niekoho pozná, kto v ten strašný 7. október prišiel o niekoho, hovoria aj o utrpení Palestínčanov. Pre časť ľudí na druhej strane zase nie sú dosť dobrí, pretože sú to stále Izraelčania. Pretože slúžili v izraelskej armáde, ako môj priateľ generál, ktorý začínal ešte po boku Jicchaka Rabina. Dnes na nich myslím. Keď som sa vrátila z Izraela, napísala som tej svojej nešťastnej ceste esej a generálovi som ju poslala aj s anglickým prekladom. Chvíľu mlčal, odpísal na druhý deň. Vraj nič dojímavejšie nečítal. “Možno teda viem písať, keď dokážem rozplakať izraelského generála.” “Keď zase prídeš, Hana, všetko toto bude za nami a my budeme spolu tancovať.” Nie sme žiadna päťpercentná menšina.